Pezinská 51, 900 26 Slovenský Grob – objednávky: +421 (0) 905 243 279    Zobraziť cenníky

O nás

Tradícia chovu, pečenia a podávania husacích špecialít, tzn. husaciny, ako tomu hovoríme v Slovenskom Grobe, je veľmi stará.

V našej rodine ju začala moja babka, pani Alžbeta Zápražná po druhej svetovej vojne. Dedko Dominik za to, že bojoval v Slovenskom Národnom Povstaní dostal osvedčenie, na základe ktorého získal licenciu na prevádzkovanie hostinca. V tomto hostinci podávali aj pečené husi s lokšami. Lenže v roku 1948 o licenciu prišli.

Babička Betka, ako sme ju volali, však s husacinou neprestala. V Slovenskom Grobe boli v tom období priaznivé podmienky na chov husí. Bola tu voda, lúky na pastvu aj na pestovanie kukurice, ktorá je hlavnou zložkou pri kŕmení husí. Z husi bol veľký úžitok. Nič nevyšlo nazmar. Masť po upečení husi zostala doma, pečienka, drobky, perie a hus boli predané. A tak v piatok dala babka upiecť husi u miestneho pekára
a v sobotu išla s pečenými husami na trh do okolitých miest.



Studené husi boli síce dobré, ale lepšie by boli čerstvé. Toto si zrejme povedali kupujúci, a preto si začali pre pečené husi chodiť osobne. Časom sa im nechcelo čakať kým prídu domov a budú si môcť pochutnať na čerstvej husacinke. Začali si pochutnávať na husacine priamo v dome – v kuchyni, alebo v inej izbe. Stávalo sa, že v každej izbe bola partia hostí.

Pre veľký záujem priestory boli nedostačujúce. A tak sa babka rozhodla prebudovať dedkovu stolársku dielňu na miestnosť pre hostí, s kapacitou 45 ľudí. V tom období poriadali členovia ROH a brigád socialistickej práce zájazdy na husacinu.
K husacine dostali lokše, uhorky a burčiak, alebo víno. Kto chcel vodu, napil sa zo studne. Kto potreboval ísť na toaletu, vzadu za domom bola utešená latrína.

Zájazdy z celého Slovenska a Moravy boli poriadané v piatok a v sobotu na objednávku, od septembra do Sviatku všetkých svätých.

Miestny národný výbor upustil od vyberania daní od občanov, ktorí ponúkali husacinu s odôvodnením, že reklama Slovenského Grobu podávaním husaciny, je cennejšia ako daň, ktorú by obec získala. Týmto spôsobom fungovala husacina približne 20 rokov.

V roku 1986 babička Betka ochorela a tradícia husaciny v našej rodine bola prerušená. Po dlhých deviatich rokoch v roku 1995 sa mi spolu s rodičmi podarilo naviazať na rodinnú tradíciu. Dedkovu stolársku dielňu a babkinu miestnosť pre hostí sme zrekonštruovali a otvorili sme reštauráciu pod názvom Husacina u Zápražných, na počesť zakladateľov.

Mali sme síce už aj nové toalety, aj bar, ale aj náročnejších hostí. A tak sme sa v roku 2004 rozhodli pre radikálnu zmenu. So starým sme sa rozlúčili a nové privítali. K reštauračnej časti pribudol aj penzión a parkovisko.

Dúfam, že sa Vám u nás bude páčiť a tešíme sa na Vašu návštevu.

Jana Hámorová, rod. Zápražná